Energetika budúcnosti

Aktuálna situácia na Dunaji opäť ukazuje jednu dôležitú vec: energetická bezpečnosť už nie je len otázkou toho, koľko elektrární štát postaví.

Je aj otázkou vody, teploty, flexibility sústavy a schopnosti vyrábať elektrinu práve vtedy, keď ju okolité krajiny potrebujú.

Ak sucho a vysoké teploty obmedzujú výrobu v regióne, Slovensko sa môže dostať do veľmi zaujímavej pozície. Máme jadro, vodné elektrárne, prepojenú sústavu a pri dostatočnej domácej výrobe môžeme byť významným čistým exportérom elektriny.

A tu by podľa mňa mala začať úplne nová diskusia.

Prečo našu energetickú výhodu iba exportovať, keď ju môžeme strategicky monetizovať?

Elektrina nie je obyčajný výrobok. V kritických hodinách má úplne inú hodnotu ako v období prebytku.

Slovensko by preto malo premýšľať nad tým, ako nastaviť energetickú, regulačnú a infraštruktúrnu politiku tak, aby sme hodnotu exportnej kapacity dokázali maximálne zachytiť doma – samozrejme v rámci pravidiel jednotného európskeho trhu.

Nie administratívnym „clom na elektrinu“, ktoré by narážalo na európske pravidlá, ale inteligentnejšie:

cez cezhraničné kapacity, flexibilitu, akumuláciu, podporné služby, dlhodobé kontrakty, infraštruktúru a investície, ktoré zvýšia hodnotu každej MWh, ktorú Slovensko dokáže v kritickom období poskytnúť regiónu.

Ak bude v lete nedostatok vody a elektriny v jednej časti Európy a Slovensko ju bude mať k dispozícii, táto schopnosť bude mať cenu.

A presne tu vidím druhú, možno ešte dôležitejšiu strategickú tému.

VODA.

Diskutujeme o miliardách eur do nových energetických zdrojov. Diskutujeme o veterných parkoch, fotovoltike, batériách či nových jadrových blokoch.

Ale koľko diskutujeme o národnej vodnej infraštruktúre na ďalších 30–50 rokov?

Možno by časť investícií, ktoré dnes chceme smerovať napríklad do masívneho rozvoja veternej energetiky, mala smerovať aj do:

• vodných nádrží a revitalizácie existujúcich diel,
• závlahových systémov pre poľnohospodárstvo,
• zadržiavania vody v krajine,
• obnovy mokradí a prirodzených retenčných oblastí,
• protipovodňových a retenčných opatrení,
• modernizácie vodárenskej infraštruktúry,
• prepojenia energetiky, vody a poľnohospodárstva.

Pretože klimatická zmena nemusí pre Slovensko znamenať iba náklady.

Môže vytvoriť aj strategickú hodnotu toho, čo máme a čo si dokážeme udržať.

Slovensko má vodu. Má jadro. Má vodné elektrárne. Má geografickú polohu uprostred prepojenej strednej Európy.

Ak budeme rozmýšľať iba nad tým, ako pokryť vlastnú spotrebu, premárnime časť tejto výhody.

Potrebujeme rozmýšľať nad tým, ako z energetickej a vodnej bezpečnosti vytvoriť strategické aktívum Slovenska.

Možno totiž o 20 rokov nebude najväčšou konkurenčnou výhodou krajiny lacná pracovná sila.

Bude ňou dostatok stabilnej elektriny a dostatok vody.

A Slovensko má potenciál mať oboje.

Otázkou je, či túto výhodu začneme budovať a monetizovať dnes – alebo jej hodnotu pochopíme až vtedy, keď jej začne byť v Európe nedostatok.

Jozef Sarnóczay