Energetika budúcnosti

Slovenský priemysel nepochybne potrebuje nové obnoviteľné zdroje. Otázkou však je, či skutočne potrebuje viac „zelenej elektriny“, alebo predovšetkým dostupnú, konkurencieschopnú energiu presne v čase, keď ju potrebuje.

Možno si kladieme nesprávnu otázku.

V posledných dňoch opäť rezonuje téma, že slovenský priemysel potrebuje viac elektriny z obnoviteľných zdrojov.

V princípe s tým súhlasím.

Slovensko patrí medzi krajiny EÚ s najnižším podielom obnoviteľných zdrojov na výrobe elektriny. Rozvoj fotovoltiky a najmä veternej energetiky je u nás pomalý a pri rastúcej elektrifikácii priemyslu budeme nové zdroje elektriny nepochybne potrebovať.

Napriek tomu si myslím, že veta:

„Slovenský priemysel potrebuje elektrinu z OZE“

je príliš zjednodušená.

Priemysel totiž v prvom rade potrebuje niečo iné.

Dostupnú, cenovo konkurencieschopnú, predikovateľnú a preukázateľne nízkouhlíkovú elektrinu.

A hlavne ju potrebuje vtedy, keď vyrába.

„ Obnoviteľné „  nie je to isté ako „ nízkouhlíkové „.

Toto je podľa mňa jedna z najväčších zvláštností slovenskej energetiky.

Slovensko má relatívne nízky podiel elektriny vyrábanej z obnoviteľných zdrojov.

Zároveň však máme jeden z najvýraznejších podielov jadrovej energetiky v Európskej únii.

Výsledkom je elektrizačná sústava s veľmi významným podielom nízkouhlíkovej výroby.

Napriek tomu môže slovenská fabrika naraziť na problém.

Jej zahraničný zákazník sa jej totiž nemusí opýtať:

„Aká nízkouhlíková je slovenská elektrizačná sústava?“

Môže sa opýtať:

„Koľko percent elektriny z obnoviteľných zdrojov používate pri výrobe nášho produktu?“

A to je zásadný rozdiel.

Jadrová elektrina je nízkouhlíková.

Nie je však obnoviteľným zdrojom energie.

Slovenský priemysel sa tak môže dostať do zvláštnej situácie.

Vyrába v jednej z nízkouhlíkovejších elektroenergetík Európy, ale zároveň nemusí vedieť splniť požiadavku zákazníka na renewable electricity.

Toto nie je technický problém energetiky.

Je to problém metodiky, reportingu a dodávateľských reťazcov.

Priemysel nepotrebuje MWh. Potrebuje MWh v konkrétnom čase.

Predstavme si výrobný závod.

Elektrickú energiu potrebuje 24 hodín denne.

Fotovoltická elektráreň však vyrába najmä počas dňa.

V lete môže mať fabrika o 12:00 prebytok elektriny.

O 20:00 však elektrinu nakupuje zo siete.

Z pohľadu ročnej energetickej bilancie môže všetko vyzerať veľmi dobre.

FVE vyrobila napríklad 5 GWh.

Fabrika spotrebovala 5 GWh.

Energetická realita je však úplne iná.

Jedna MWh vyrobená o 12:00 nie je ekonomicky ani systémovo rovnaká ako jedna MWh potrebná o 20:00.

A práve toto sa v diskusii o zelenej elektrine často stráca.

Energetika nie je iba o množstve energie.

Je o čase.

O profile výroby.

O profile spotreby.

O disponibilite výkonu.

A o schopnosti tieto veličiny riadiť.

Lacná výroba elektriny ešte neznamená lacnú elektrinu pre fabriku

Často počujeme argument, že fotovoltika alebo vietor dnes dokážu vyrábať veľmi lacnú elektrinu.

Áno.

Lenže výrobná cena elektriny nie je automaticky cenou elektriny v odbernom bode priemyselného podniku.

Medzi výrobou elektriny a faktúrou fabriky stojí celý energetický systém.

Prenos.

Distribúcia.

Straty.

Odchýlka.

Obchodník.

Profilové náklady.

Systémové služby.

A ďalšie regulované a neregulované položky.

Preto by sme pri priemysle nemali diskutovať iba o LCOE výrobného zdroja.

Mali by sme sa pýtať:

Aká je výsledná all-in cena jednej MWh v odbernom bode fabriky?

A ešte presnejšie:

Aká je cena elektriny v hodinách, keď ju fabrika skutočne potrebuje?

To je ekonomická realita priemyslu.

Ani PPA nie je automaticky lacná elektrina

PPA kontrakty sú veľmi dôležitým nástrojom budúcej energetiky.

Dokážu zabezpečiť dlhodobú cenovú predikovateľnosť.

Môžu pomôcť financovať nové energetické zdroje.

A umožňujú firmám riešiť pôvod nakupovanej elektriny.

Ale ani PPA nie je zázračné riešenie.

Ak podpíšete desaťročný kontrakt na elektrinu za 75 EUR/MWh a trhová cena bude päť rokov 50 EUR/MWh, PPA bude drahší ako trh.

Ak cena elektriny vyskočí na 150 EUR/MWh, rovnaký kontrakt bude vyzerať ako geniálne rozhodnutie.

PPA preto nie je iba nákup elektriny.

Je to forma riadenia energetického rizika.

A presne tak by sa mal aj posudzovať.

Budúcnosť slovenského priemyslu nie je OZE verzus jadro

Podľa mňa je chyba stavať energetickú diskusiu do konfliktu:

jadro alebo obnoviteľné zdroje.

Slovensko má jednu obrovskú strategickú výhodu.

Má silnú jadrovú základňu.

Namiesto ideologickej diskusie by sme mali riešiť, ako túto výhodu doplniť.

Novými obnoviteľnými zdrojmi.

Batériovými úložiskami.

Flexibilitou spotreby.

Riadením odberových diagramov.

Dlhodobými PPA kontraktmi.

A inteligentným energetickým manažmentom priemyselných podnikov.

Výsledkom nemá byť „zelená fabrika“ na papieri.

Výsledkom má byť:

konkurencieschopná fabrika s nízkou uhlíkovou stopou a predikovateľnými nákladmi na energiu.

Možno teda slovenský priemysel nepotrebuje iba viac elektriny z OZE

Potrebuje nový spôsob rozmýšľania o energii.

Nie:

Koľko MWh elektriny nakúpime?

Ale:

Kedy elektrinu potrebujeme?

Odkiaľ pochádza?

Koľko nás stojí v odbernom bode?

Aké cenové riziko nesie?

Ako ovplyvňuje uhlíkovú stopu nášho výrobku?

A dokážeme časť spotreby alebo výroby riadiť?

Preto súhlasím, že slovenský priemysel potrebuje nové obnoviteľné zdroje.

Ale samotná výstavba OZE jeho energetickú konkurencieschopnosť nevyrieši.

Energetika priemyslu už nie je o nákupe elektriny.

Je o riadení energie, času, uhlíkovej stopy a rizika.

A práve v tom bude podľa mňa jeden z najväčších rozdielov medzi fabrikami, ktoré transformáciu zvládnu, a tými, ktoré budú o niekoľko rokov vysvetľovať, prečo už v Európe nedokážu konkurencieschopne vyrábať.

Jozef Sarnóczay